BIBLIJATEKA
№ 13 (222), 26 sakavika — 2 krasavika 2001 h.
BIBLIJATEKA
Narod mieŭ prava
T.Doŭnar. Raźvićcio asnoŭnych instytutaŭ hramadzianskaha i kryminalnaha prava Biełarusi ŭ XV–XVI ct. Miensk: “Propilei”, 2000. – 224 s., ISBN985-6329-30-2.
U Maskvie hod z 40 tamu źjaviłasia ideja vydać zbory pomnikaŭ prava narodaŭ SSSR. Vydali 87 tamoŭ staražytnaruskaha i rasiejskaha darevalucyjnaha prava. Ale praciahu nie było. Atrymałasia, što inšyja “bratnija narody” nia mieli historyi dziaržaŭnaści i prava – ukraincy, biełarusy, litoŭcy, uzbeki... Nas abakrali, zatoje ciapier my biarem revanš.
Hetaje navukovaje vydańnie pryznačajecca, vidavočna, i dla studentaŭ. Kniha ŭzdymaje dźvie temy: hramadzianskaje (čamu, darečy, nie cyvilnaje?) i kryminalnaje prava XV—XVI st. Darma jano, darečy, padajecca jak “siaredniaviečnaje” biełaruskaje prava. XVI st. – užo Renesans. Šmat pišacca ŭ vydańni i pra adroźnieńni dastatutnaha i statutnaha prava. Dastatutnyja pryvilei, pa sutnaści, — łaska manarcha, jaho chacieńnie. Statuty – heta ŭžo pradukt rady stanaŭ, usiaho hramadztva ŭ asobie pryvilejavanych jaho płastoŭ. Chto b napisaŭ knihu “Prava siaredniaviečnaj Biełarusi IX—XV st.”? I kali źjavicca praca “Prava Biełarusi novaha času XVI—XVIII st.”? Peŭna, niachutka, bo dla hetaha treba pieraviarnuć haru nienadrukavanaha sudovaha materyjału.
A zrešty, kniha T.Doŭnar dosyć tradycyjnaja: pryvilei, Statuty, zakony, jak jany “majuć być”. Zakony, jak jany “byli va ŭžytku”, znoŭ zastalisia ŭ cieni.
Słušna, što kniha pačynajecca z raździełu “Krynicy prava feŭdalnaj Biełarusi”. Kali ŭ histaryčnaj knizie zachodzić havorka pra krynicy daśledavańnia, dyk čakaješ apisańnia dakumentaŭ, historyi ich adkryćcia i h.d. Adnak tutaka rasčaroŭvaješsia: majucca na ŭvazie krynicy prava biełaruskaha — prava rymskaje, niamieckaje, polskaje. Ale ž prablema krynic u sensie kankretnych pomnikaŭ prava Biełarusi zastajecca. U svajoj knizie T.Doŭnar tak i nie znajšła miesca, kab chacia b pieraličyć usie najaŭnyja abłasnyja i ahulnaziemskija pryvilei, tak što jany ŭspłyvajuć dzie-nidzie na staronkach knihi davoli niečakana i biez asablivych tłumačeńniaŭ. Nie zhadanyja navat słavutyja “Połackija hramaty” ŭ vydańni H.Charaškievič, apošnija apublikavanyja knihi Metryki VKŁ (nia kažučy ŭžo pra nieapublikavanyja), apošnija publikacyi Sudziebnika Kazimiera 1468 h.
Jość taksama ŭ knizie parahraf “Histaryjahrafija prablemy pravavych krynic”. Tolki ŭ čym prablema? Tłumačeńnia niama. Histaryjahrafija pačynajecca z XIX st., z Tadevuša Čackaha. (Pryčym aŭtarka zhadvaje, što jon krytykavaŭ svaich papiarednikaŭ, ale chto jany byli j kali žyli – nie ŭdakładniaje.)
Uražańni ad knihi psujuć šmatlikija rusizmy i nieachajnaść u pieradačy proźviščaŭ. Polski juryst Hraicki pieratvaryŭsia ŭ Hroickaha. Mikałaj Ułaščyk padadzieny jak N.N.Ułaščyk, Uładzimier Spasovič – jak V.D.Spasovič, Uładzimier Pašuta – jak V.T.Pašuta i h.d. Navat u pieršyja tytulnyja radki – źviestki pra redakcyjnuju radu, vydaviectva i recenzentaŭ – trapili prykryja pamyłki. A tak kniha karysnaja i cikavaja dla tych, chto šanuje suchija radki jurydyčnych tekstaŭ i abyjakavy da žyvych hałasoŭ udzielnikaŭ kolišnich sudovych pracesaŭ.
Valery Paźniakoŭ
Encyklapedyja z pamyłkami
Anatol Kułahin. Katalickija chramy ŭ Biełarusi. – Miensk. Biełaruskaja encyklapedyja, 2000.
U vydaviectvie «Biełaruskaja encyklapedyja» vyjšła kniha Anatola Kułahina «Katalickija chramy ŭ Biełarusi». Imia aŭtara dobra viadomaje. Mastactvaznaŭca, daśledčyk architektury, aŭtar niepieraŭzydzienych manahrafijaŭ pra pałacavaje budaŭnictva, styl rakako, biełaruskuju neahotyku.
Deficyt na hetkija vydańni adčuvajecca. Sabraŭšy razam usie knihi, što ŭ XX st. byli pryśviečanyja biełaruskamu dojlidztvu, my ledźvie nabiarem piać dziasiatkaŭ. Prykładna pa adnoj na 2 hady. Što da kultavaj architektury, dyk litaratury pra jaje zusim mizer.
Što da knihi Kułahina, sprečnaju padajecca sama kancepcyja vydańnia. Sp.Kułahin abmiežavaŭsia adno rymska-katalickimi śviatyniami, pakinuŭšy ŭbaku spadčynu hreka-katalikoŭ. Choć u duchoŭnym i arhanizacyjnym sensie abiedźvie hetyja płyni katalicyzmu ŭ Biełarusi niepadzielnyja... Aŭtar, jaki ŭ svoj čas napisaŭ adnu z najlepšych knih z historyi biełaruskaje kultury «Architiektura i iskusstvo rokoko v Biełoruśsii», nia moža hetaha nia viedać.
U pieršaj častcy knihi padajucca źviestki pra tyja śviatyni, što stajać i siońnia, u druhoj – pra tyja, jakich užo niama. Praŭda, siarod tych, što zachavalisia, ja, jak ni šukaŭ, nie znajšoŭ neahatyčnaha staroha kaściołu ŭ Babrujsku, kanstruktyvisckaha mahutnaha kaściołu ŭ Davyd-Haradku, adnoŭlenych bažnicaŭ u Dokšycach, Porpliščy, što daŭna dziejničajuć i pra jakija pisałasia navat u peryjodycy... Jany ŭ knizie adsutničajuć. Zatoje bahata niečakanaje faktury. Naprykład, paviedamlajecca, što Kryčaŭski kaścioł byŭ pabudavany ŭ 20-ja hady XVII st., «za časami karalevy Bony». Ale karaleva Bona pamierła jašče ŭ XVI st.
Niedakładnaść u encyklapedyčnaj abałoncy časam miažuje ź biestaktoŭnaściu. Napeŭna aŭtar raźličvaŭ na toje, što pakupnikami jahonaje knihi buduć vierniki-kataliki. I voś ža paviedamlaje nam hetkuju detal ź bijahrafii kardynała Kazimiera Śviontka, maŭlaŭ, toj byŭ probaščam draŭlanaha kaściołu Śviatoha Michaiła Archanhieła ŭ Pružanie, zbudavanaha na pačatku XX st. Pa-pieršaje, dazvolu sabie ŭdakładnić, što kaścioł u Pružanie viadomy pad nazvaju Ŭniebaŭziaćcia Najśviaciejšaje Panny Maryi. Pa-druhoje, heta nie draŭlany, a vialiki kapitalny muravany hmach. Dyj data jahonaha zasnavańnia viadomaja dakładna: 21 śniežnia 1878 h. byŭ zaćvierdžany prajekt, a praz 2 hady kaścioł byŭ vyśviačany. Dakładna viadomaja j inšaja data: 17 śniežnia 1944 h. NKVD aryštavała pružanskaha ksiandza, budučaha kardynała... Kaścioł byŭ začynieny praz 6 hod i 19 krasavika 1951 (a nie 1950-ha, jak u daviedniku) pieradadzieny pad dom kultury. U 98-m jaho adrestaŭravali j vyśviacili nanava. Voś i dumaj sabie, što chočaš... Adno peŭna, što hetkim vydańniem ajciec kardynał Śviontak budzie nia nadta ŭściešany.
Z dreva nasamreč byŭ pabudavany kaścioł Najśviaciejšaje Maci Božaje Aniolskaje, pavodle prajektu vybitnaha dojlida Julija Kłosa. Kaścioł zhareŭ dziesiać hadoŭ tamu i byŭ nanova pabudavany z cehły, a nia z dreva, pra što ŭ daviedniku nie skazana. Zamiest taho źmieščany stary zdymak, na jakim kaścioł jašče draŭlany...
Jość u knizie i inšyja niedakładnaści. Naprykład, aŭtar paviedamlaje, što kaścioły ŭ Sarji j Plabani, daminikanskija ŭ Kniažycach i Klecku, jezuicki ŭ Mścisłavie adrestaŭravanyja j viernutyja katalikam. Ale hetyja bažnicy pa-raniejšamu znachodziacca ŭ rasparadžeńni Rasiejskaje pravasłaŭnaje carkvy. Jak i kaścioł z klaštaram jezuitaŭ u Juravičach, dzie dziejničaje Śviata-Marfin žanočy pravasłaŭny manastyr. Čamu ž tady nie dałučyć da hetaha śpisu i były kaścioł bernardynak u Miensku, dzie ciapier mieścicca pravasłaŭny Katedralny sabor Śviatoha Duchu?
Nie zusim jasna, pavodle jakoha pryncypu byŭ składzieny j druhi raździeł — «Stračanaja spadčyna»... Čamu tudy trapiŭ napaŭzrujnavany kaścioł u Vule, tady jak hetkija ž zaniadbanyja kaścioły ŭ Smalanach ci ŭ Haradnoj stračanymi nia ličacca? Patrapiŭ u śpis stračanych i Farny kaścioł u Mahilovie, choć u lubym inšym daviedniku jon jość, staić, na ščaście... Vyhlad, praŭda, maje źniaviečany, ale ścieny pad dacham. Ź inšaha boku, śpis stračanych bažnicaŭ musiŭ być ci nie ŭdvaja daŭžejšym.
Sp.Kułahin u pradmovie abačliva papiaredziŭ, što nie pretenduje na paŭnatu vykładu. Ale ci varta naahuł daviarać infarmacyi z hetaha daviednika, kali tam hetulki pamyłak? Bo i ŭ encyklapedyi «Architektura Biełarusi» i ŭ «EŁiMBiele» źviestki padadzienyja našmat bolš dakładna, choć moža i ŭ mienšym abjomie...Čamu ž było nie skarystacca z hetaj hruntoŭnaj infarmacyi, pahatoŭ, što jana pierachoŭvajecca ŭ tym samym vydaviectvie?
Siarhiej Chareŭski