№ 27 (184), 4 — 10 lipienia 2000 h.
ENCYKLAPEDYJA PAPULARNYCH PAMYŁAK
Manarchi
Kleapatra — niepieraŭzydzienaja pryhažunia
Miarkujučy z pryžyćciovych partretaŭ carycy, a mastaki, peŭna ž, imknulisia dahadzić zakazčycy, Kleapatra (69—30 da n.e.) nie była pryhažuniaj. Paŭnavataja žančyna ź nievyraznym tvaram była, adnak, vielmi pryvabnaja, bo ŭ palityčnych intaresach jana skaryła spačatku Julija Cezara, potym — Antonija. Kleapatra nie raspuskała perłaŭ u vinie j nia piła hetaha darahavataha napoju, bo karbanat kalcyju možna raspuścić chiba tolki ŭ vocacie, a, pjučy vocat, možna pamierci. Darečy, pamierła Kleapatra, chutčej za ŭsio, nie ad źmiainaha ŭkusu. Studenty mastackich vučelniaŭ da siońnia malujuć staražytnaehipeckuju histaryčnuju asobu z prycisnutym da hrudziej hadam. Nasamreč u ščylna začynienym pakoi źmiajuki nie znajšli. Sučaśniki ličyli, što jaje moh prynieści j vynieści vierny rab u košyku ź fihami. Ale adnačasna z carycaj pamierli jejnyja słužanki, Iras i Harmijon, i navat u ahramadnaje kobry zabrakła b jadu na troch. Chutčej za ŭsio, tam było hrupavoje samahubstva praz atručvańnie.
Mesalina Valeryja — raspuśnica
Treciuju žonku rymskaha imperatara Klaŭdyja Tyberyja, pakaranuju śmierciu ŭ 48 hodzie da n.e. za ŭdzieł u zmovie suprać muža, pryniata ličyć niahodnaj i raspusnaj. Chacia b praź dźvie tysiačy hadoŭ varta źniać ź biednaj kabiety iłžyvyja abvinavačańni. Jak jano było... Mesalina — praŭnučka Aktavii, siastry imperatara Aŭhusta, u juna-čym vieku pajšła za staroha, žorstkaha j psychična chvoraha Klaŭdyja. Toj praz šlub chacieŭ zajmieć vyhodnyja palityčnyja suviazi, ale pamyliŭsia, niešta nie atrymałasia. Tymčasam Ahrypina, siastra Kalihuły, paabiacała Klaŭdyju ŭzamien na šlub z saboju tyja ž palityčnyja vyhody. Mesalinu daviałosia prahnać. Maładaja pryhažunia z palohkaju ŭzdychnuła j zaručyłasia z konsułam Hajem Sylijem. Usio b dobra, ale Ahrypina vyrašyła kančatkova źniščyć supiernicu, sfalsyfikavała śpis z 160 byccam by kachankaŭ Mesaliny dy naprydumlała jašče bahata jakoj łuchty. Eks-imperatrychu paśla chutkaha sudu publična zabili. A «dobraja j spraviadlivaja» Ahrypina, abaronca marali rymskich matronaŭ, praź niejki čas atruciła suženca, kab vyzvalić miesca svajmu synu Neronu.
Neron — lichadziej
Neron (37—68 da n.e.) nia byŭ hetkim samym lichadziejem, jak jahonaja maci. Zapaminajcie: Ahrypina nie była zabitaja na zahad syna (staraja pamierła sama); Neron nia hraŭ na arfie, hledziačy na pałajučy Rym, heta prydumka; jon nie davaŭ zahadu Rym padpalvać (peŭna, heta zrabili spekulanty ziamloj). Da našych dzion čamuści papularnyja tendencyjnyja krynicy žyćciapisu rymskaha imperatara. Chłuśnia lažyć, pa-pieršaje, na sumleńni historyka Tacyta, jaki nie lubiŭ Nerona j kultyvavaŭ žudasnyja bajki pra jaho, pa-druhoje, na sumleńni Haja Petronija, sučaśnika cara j zmoŭnika suprać jaho. Ale najbolš niapraŭdy pra Nerona, jak ćvierdziać historyki, raźniesła rymskaja chryścijanskaja mienšaść, jakaja paciarpieła ad imperatar-skich žaŭnieraŭ. Tahačasnaja palicyja razahnała adnojčy hrupu vajaŭničych viernikaŭ, što chulihanskimi pavodzinami čarhovy raz sprabavali sarvać haradzki spektakal. Za heta paźniej, za časoŭ panavańnia chryścijanstva, letapisy, što pazytyŭna adhukalisia pra dziejnaść Nerona, staranna źniščali. Usio ž sioje-toje praŭdzivaje acaleła.
Karł IV — pieršy vinahradar
Kali ŭ Čechii vy pačujecie ad hida, što mienavita česki karol Karł IV pieršy na ŭschodzie Eŭropy pačaŭ razvodzić vinahrad, nia viercie. U kaściole śviatoha Vita, što ŭ Staroj Prazie, dasiul lažyć čerap śviatoha Vacłava, badaj, samaha rańniaha z tamtejšych histaryčnych persanažaŭ (jon byŭ zabity ŭ 929 hodzie, za kolki stahodździaŭ da naradžeńnia Karła IV). Dyk voś, Vacłaŭ, kali naviarnuŭsia z pahanstva ŭ chryścijanstva, da samaje śmierci ŭłasnaručna (ułasnanožna) cisnuŭ vino dla imšy, i vaš hid pra heta peŭna viedaje. Naŭrad ci śviežyja jahady dastaŭlali kniaziu z Francyi ci Niamieččyny. Uvohule ž vinahrad atrymaŭ raspaŭsiud na ŭschodzie Eŭropy razam z chryścijanstvam, bo adno vinahradny sok, vysakarodny napoj, na dumku tadyšnich śviataroŭ, moh symbalizavać kroŭ Chrysta. A Karł IV tolki zahadaŭ zasadzić vinahradam usie volnyja ziemli vakoł stalicy, što zrabiła hetuju kulturu bolš papularnaj i dastupnaj nia tolki śviatarstvu.
Lui ChIV — heta dziaržava
«Karol-sonca» nikoli nie kazaŭ pierad francuskim sudom: «Dziaržava — heta ja!» Tym bolš, heta nie mahło zdarycca ŭ krasaviku 1655 hodu, kali žyvy jašče byŭ usiemahutny kardynał Mazaryni, a junamu karalu tolki spoŭniłasia siamnaccać. Taki vyraz nidzie nie zapisany (darečy, karol napeŭna skazaŭ by nia «ja», a «my», jak patrabavaŭ pałacavy etykiet). Niama nijakich dokazaŭ i tamu, što nastupny Lui ChV ci jahonaja favarytka madam Pampadur kazali słavutaje: «Paśla nas choć patop». Abiedźvie frazy dobra pieradajuć absalutysckuju j nieabmiežavanuju ŭładu Ludovika CHIV, a taksama vymahalnickaje kiravańnie jahonaha naščadka; ale razmova jdzie, hledziačy pa ŭsim, pra paźniejšy dościp. Niama jak spraŭdzić i bolšaść byccam by apošnich słovaŭ znakamitych ludziej, chacia ich časta cytujuć (Hiote: «Bolej śviatła!»; Napaleon: «Francyja-armija-avanhard...» i h.d.).
Vadzim Karcaŭ
traktoŭny pierakład pavodle Ludviha Soŭčaka
Kamientary